Vanessa vyletela zo skúšky. Už tretíkrát v tomto skúškovom,
nikoho to neprekvapilo. Ani nepočkala na výsledky zvyšku
kruhu, vyšla pred fakultu a lačno potiahla z dlhej tenkej
cigaretky.„No čo,“ pohodila hlavou. „Svet sa nespadne.“
Ignorovala bus, vybrala sa po nábreží, ktoré ešte
podmienečne žilo, hoci už v chorých hlavách vznikali reálne
obrysy dôkladne zastavanej a teda dôkladne vyťaženej plochy.
Zmena vetrom a vôňou vody presiaknutého priestoru na
uzavreté luxusné byty, kancelárie a shopping centrum,
výdatne ošľahávané klimatizačnými mrazmi síce nikoho
netešila, ale ako vždy, domorodci boli poslední, čo k tomu
mohli čokoľvek povedať. Za boľševika stačilo uznesenie
ústredného výboru, dnes o všetkom rozhodovali financie. Kto
ich nemal, mohol iba čušať. Alebo frfľať pri pive, kým ho
ešte bolo za čo kúpiť.
Zastala a oprela sa o zábradlie. Aspoň kúsok si ho ukradnúť
a postaviť niekde doma. Pamiatka na staré časy… A hneď by
ju obvinili z trúchlenia za totalitou. V duchu mávla rukou.
Sledovala kŕdeľ čajok, ktoré sa bili o čosi, čo unášal
lenivý prúd Dunaja. A zatúžila byť na chvíľu tým lenivým
prúdom, nemusieť vydať ani kvapku energie na udržanie sa na
hladine, šetriť sa, kým sa nedostane k niečomu naozaj
silnému a dôležitému.
Jedna skúška hore – dole. Nič sa nedeje. Aj tie
predchádzajúce zmákla v opravnom, dokonca z jednej dostala
aj jednotku. Zvládne aj túto, len musí vystriehnuť profesora
v lepšej nálade. Bol zádrapčivý a Vanessa si veľmi dobre
uvedomovala, že je neprehliadnuteľná.
Roky si predsa pestuje povesť šaša pre obveselenie
spoločnosti, vyslovuje nepríjemné pravdy, ktorých sa všetci
boja. Samozrejme, musí držať, keď ju potom bijú po hlave…
a tí, čo jej v prítmní pritakávajú, si radi kopnú tiež.
Získala tak celý rad pricmrndávačov, krivákov, ľudské
obludy, príživníkov života, ktorí sa boja samostatne aj
dýchať a najradšej by sa vrátili do čo najtemnejšej
minulosti, v ktorej bolo myslenie zakázané, zato dostali
nažrať a mohli kradnúť do sýtosti, podrážať, donášať…
jednoducho chovať sa tak, ako im to bolo a je stále
prirodzené. Otriasla ňou predstava toho panoptika. Cítila,
že na ňu padá miserére, odlepila sa od mramorového zábradlia
a pridala do kroku.

Doma, ako zvyčajne v tomto čase, iba hluché múry. Odkódovala
ochranu, zabuchla dvere, skopla lodičky a bosá nasávala
príjemný chládok dlažby. Z chladničky vylovila fľašu vodky,
hojne si naliala, pridala džús a skôr než fľašu odložila,
chlipla si priamo z nej. A nech, možno jej to spraví náladu.
Kým uchlipkávala už z druhého drinku, vyhrabala zo skrine
sukničku a farebné tričko. Dostala chuť na túlačky, sedieť v
klimatizovanom vyčačkanom byte rodičov ju nelákalo, cedéčka
ju nudili, na film nemala náladu. Hodila si sprchu, kriticky
zhodnotila stále pochudnutú postavu s primalými prsiami,
navliekla sa do letnej nebezpečnej výbavy ťažkoodenkýň,
špricla parfému, skontrolovala kabelku a v nej kreditku
(áno, celé toto rodičovské podnikateľské baroko je ťažký
trapas, ale dobre futrované konto neodmietla, aj sama je
teda rovnaká ako tí, ktorých tak rada kritizuje a
zosmiešňuje), hodila do seba ešte drink do tretej nohy a
nechala sa prepadnúť horúcim júnovým poludním. Okamžite
zaútočilo na jej hlavu, práve načatú alkoholom. Túlačky
kreatívne zamenila za odvoz taxíkom do klubu na intrákoch,
kde predpokladala zvýšenú koncentráciu kolegov z kruhu a
ročníka, zapíjajúcich úspech či žiaľ. Čo iné sa dá počas
skúškového vlastne robiť? Len oslavovať ďalší zápis do
indexu alebo zbierať odvahu na opraváky.

„Fíha! Si nasadila ťažké zbrane?“ privítal ju Miro vo
dverách. Usmiala sa. Miro sa jej páčil. Tak, ako sa páčil
zástupom iných dievčat, ktoré si u neho podávali kľučky a
svojím záujmom z neho vychovali prvotriedneho vierolomného
kurevníka. Raz bude spomínať na krásne časy študentského
života.
Pri bare sedel Igor, vyletel tesne pred ňou, usrkával z piva
so spadnutou penou. Klasický lúser, večne out, priemerne
inteligentný, bez štipky šťastia, navyše totálny skeptik.
Prisadla si k nemu, aspoň v tom mala istotu, že ju nebude
obťažovať, nepokúsi sa ju obchytkávať a určite nebude trúsiť
tie radoby utešujúce kydy, že predsa príde ďalší deň a s ním
ďalšia príležitosť na prelezenie cez blbú skúšku.
„Dáš si?“ ponúkol ju pivom.
„Ale trt! Nechcem smrdieť a grgať.“
„Tak čo si dáš?“
„Pijem za vlastné,“ odbila ho a objednala si ďalší džús s
vodkou. Keď už začala, treba udržiavať smer.
„Dnes ťa môžem pozvať, dostal som výplatu.“
Hej, lúser Igor dokázal aspoň intenzívne makať. Za prachy
bol ochotný urobiť čokoľvek a tak sa s ním mohli stretnúť
pri vykladaní vagónov, vlepovaní reklamných vzoriek do
časopisov, výrobe webstránky či obsluhovaní v pivárni.
„Neblbni, mám za čo piť.“
„Ako chceš, aspoň ušetrím,“ zasmial sa.
„Strašný chuj.“
„ Hej. Spýtal sa ma na úplný výplach z tých svojich skrípt.
A ja debil som kriticky zhodnotil scestnosť jeho úvah. Nebyť
tam hrubý múr, letím rovno do Dunaja.“
„Ja som zasa dostala taký výklad, že si neviem spomenúť ani
na tie otázky.“
„Tak povedz, oplatí sa byť inteligentný alebo sprostý?“
„Asi sa oplatí mať šťastie.“
„A co je štěstí? Mmmmmuška jenom zlatá!“ zacitoval repliku z
obľúbeného filmu.
„To mne potom uleteli už nielen včely, ale aj všetky mušky.“
„Kašli na to. Na zdravie!“
Ťukli si, chlipli, zavislo ticho.
„Pome sa spiť,“ navrhla.
„Tak pridaj, ja už mám základ,“ prijal ponuku.
„Len nekrič hop, kým ti nepreskočí. Nevieš, čo už mám za
sebou!“
„Odhadujem ťa tak na nejaký tajný glg z rodičovského baru.“
„Skoro. Akurát nie tajný a nie jeden. A ty? Druhé pivo,
ktoré ti nelezie gágorom?“
„Ale čo. Chcel som si dať nejaké dobré víno, lenže tu majú
samé zvratky. Blaváci si furt myslia, že sviečka je dobré
víno. Nechápem, ako môžu mať potom radosť zo života.“
„A ty si už stretol nejakého blaváka, čo má radosť zo
života? Lebo ja si neviem spomenúť. A to tu bývam od
narodenia.“
„Vieš, blaváci dostanú radosť zo života, keď pochopia, že
táto dedina nie je pupok sveta a žiť sa dá aj inde.“
„Si nejaký filozofoidný.“
„Ani nie. Unavený. Bez perspektívy. Bez baby.“
„Tak si to urob ľavou rukou, to budeš mať ako od najlepšieho
kamoša.“
„Ťava! Šak už mám pomaly svalovicu z tých večných domácich
ručných prác!“
Zasmiali sa. Obaja sa vyhýbali rozhovoru o škole a tak
prirodzene tárali o všeobecne najobľúbenejšej ľudskej
činnosti.
„Vieš, v čom vynikajú Slováci?“
„Schválne!“
„V orálnom sexe!“
„Ani by som nepovedala,“ oponovala a hlavou jej preletelo
tých pár skúseností s nemotornými kamarátmi, ktorí teda
naozaj nemali dunstu wocogou.
„Jasné! Veď ho majú stále všetci plnú hubu!“
Nejaké babenky, čo sedeli na dosluch, sa schuti zasmiali.
„Igi, ty si pako.“
„Ja viem. Veď ty tiež.“
„Keby sme zmenili lokál?“ navrhla po chvíľke ticha.
„Prijal by som nejakú príjemnú dobre vychladenú vinárničku.“
„Ak nebudeš pyskovať, jednu ti prezradím.“
„Ma pozývaš?“
„Môžeš si to myslieť. Platiť budeš tým, že ma budeš
zabávať.“
„Fuj, to si musím rozmyslieť. A neutrpí tým tvoja povesť?“
„Myslíš ročníkovej kefky? Ani náhodou. Len zalomia rukami,
že na tom musím byť už totálne zle, keď sa ťahám s tebou.“
„S tebou je fuckt ťažké bojovať! Tak iďme!“ vstal, položil
na pult päťdesiatkorunáčku. „Ešte sa idem pozrieť, či som
chlapec.“
„Oki, aj ja idem odparkovať bicykel. Stretneme sa vonku.“

V taxíku vkĺzla dlaňou do Igorovej laby a trochu ju stisla.
Prekvapene jej opätoval stisk.
„Počkaj, nenamýšľaj si, nemá to nič so sexuálnou ponukou!“
zabrzdila ho.
„Pri mojej smole by to mohlo znamenať skôr vyjadrenie
sústrasti.“
„Ale to zasa nie. Len sa s tebou cítim príjemne, tak ti
ďakujem.“
„Ma prekvapuješ! Alebo si už opitá?“
„To vieš, že nie. To musíš zariadiť ty.“
V Starom meste ho ťahala bočnými uličkami, až zastali pred
drevenou bránou. Dvakrát dlho a raz krátko zazvonila, o
chvíľu sa pootvorila malá bránička, vkĺzli do prítmia a
nechali sa viesť k vchodu do pivnice, ktorý bol osvetlený
najslabšími žiarovkami, aké sa dali kúpiť.
„Tak tu som ešte nikdy nebol!“
„Jasné, veď je to iba pre vybranú spoločnosť. A ja som sa
rozhodla, že do nej budeš patriť aj ty!“
„Naozaj nechápem. Čo sa deje?“
„Ani nič. Len som chcela urobiť nejaký dobrý skutok a na
charitu už som tento rok prispela.“
Usadili sa k dubovému stolu, Vanessa dostala pod zadok starú
deku, Igor sedel na tvrdej lavici. Pivnica bola cítiť
plesňami a vírom vínnych vôní. Domáci pán sa usmieval,
správal sa k Vanesse familiárne, Igorovi ponúkol víno z
pripravenej fľaše. Uchlipol, skrútilo mu ústa a nemohol si
pomôcť, ale vyprskol.
„To bolo čo?“
„Neblbni!“ okríkla ho Vanessa.
„Nebudem, ale ocot tiež nebudem piť!“
Domáci sa zasmial, natiahol víno a dal Igorovi ochutnať.
„Toto už je iná kapusta. Len tramín sa mi dnes piť nechce,
dal by som si niečo suchšie.“
Domáci zopakoval rituál, rizling už bol Igorovi po chuti.
„Väčšinou sem chodia ľudia, ktorí nemajú šajnu o víne. Zato
im dám ochutnať najprv ten ocot. A niektorí ani nezistia,
len povedia, že je to dosť kyslé, že by radšej čosi
sladšie.“
Sedeli ticho, na stole sa naháňali tiene, ktoré vyrábala
sviečka. Domáci občas dolial, občas niečo povedal.
Vanessa sa zamotala do starého svetra a trochu si zdriemla.
„K môjmu starému otcovi sem chodil kedysi aj Janko Čietek.
Ten básnik, Smrek,“ dodal domáci.
„Viem, Janíčko je môj obľúbený. Aj vy budete môj obľúbený.“
Igor si priťukol s domácim.
„Čo urobíme so slečnou?“
„Slečnu necháme, nech sa trocha prespí, lebo mám také
podozrenie, že nasáva už od rána. A mieša piate cez
deviate.“
„Aby tu neprechladla!“
„Nebojte sa, zohrejem ju!“ Igor si na potvrdenie svojich
slov privinul Vanessu do náručia. Bola horúca a vláčna.
Nedostatok odolnosti voči dotykom ženského tela v ňom
okamžite vyplašil hormóny.
„ Urobila som nejaký zaujímavý objav,“ pomrvila sa Vanessa.
Ruka jej v driemotách skĺzla do Igorovho lona a objavila tak
následok svojej prítomnosti.
„Nechaj tak,“ odstrčil ju Igor. „Chcel som ťa zohriať.“
„Veď si ma.“
Sústredila sa na pohár pred sebou, podarilo sa jej ho
uloviť, ale kým sa napila, cvrkla si na tričko aj sukňu.
Navyše pocítila, ako ju hneď prvý dúšok napína.
„Asi vás budem musieť na chvíľu opustiť,“ vstávala a
pridržiavala sa stola, ktorý sa odrazu od nej odťahoval.
„Pomôžem ti?“
„Nechaj, trafím. Či mi chceš držať hlavu?“ smiala sa. Igor
mal dosť problém pochopiť, čo hovorí, lebo slovíčka sa jej
zlievali do beztvarej masy a len občas niektoré vydalo svoj
význam. Vanessa sa pridŕžala steny a namáhavo kráčala hore
schodami.
„ Asi jej idem pomôcť,“ zdvihol sa a nechal domáceho
osamote. Vedel, že prechod z chládku pivnice do horúceho dňa
Vanessu zloží. A naozaj ju našiel pred dverami, opretú o
stenu a úplne bielu.
„Je ti zle?“
„Zle? Totálne grcno. Chceš, ogrciam aj teba!“
„Netreba. Poď, pomôžem ti, opláchneš sa a bude ti lepšie.“
„Nechaj. Zvrhlík, to ma chceš vidieť, ako šabľujem?“
„Netáraj a poď,“ zdrapil ju silnejšie. Poddala sa a v
kúpeľni klesla na kolená a vyhodila obsah žalúdka do
záchoda. Keď chcela vstať, šmykla sa jej ruka a zakliesnila
sa v mise.
„Pomóc,“ vrieskala a mykala sa, ale v panike ruku ešte
skrútila.
„Ježiš, to je trapas, to bude diagnóza – zlomila si ruku v
hajzlovej mise! Igi, pomôž mi, prosím,“ rozvzlykala sa a
ochabnuto klesla na zadok, oprela si hlavu o nádobku a
čakala.
„Neblbni, to pôjde!“
Kúpeľňou sa šíril kyslastý zápach, Igor zadržiaval smiech a
skúšal Vanessu natočiť tak, aby jej vyslobodil ruku. Konečne
sa mu to podarilo, spláchol, odviedol ju k umývadlu a
pomáhal jej dať sa trochu do poriadku.
„Ježíš! Môj prsteň!“ pozerala na prázdny prsteník. „Ja sa
zabijem, určite si ho spláchol do Dunaja!“
„A mala si ho vôbec?“
„Jasné, nosím ho stále. Mám ho po babke. Ježíš, nájdi ho,
lebo zomriem!“
Igor sa naklonil nad misu, v čírej vode nebolo ani stopy po
prsteni. Asi ho naozaj spláchol.
„Tak tam strč ruku!“
„Do hajzľa?!“
„No a? Nič to nie je, vyskúšala som, dá sa!“ rozchichotala
sa Vanessa.
Igor štítivo vyskúšal hladinu, nadýchol sa a strčil ruku
hlboko dnu. Bohvie, čo tam nájde. Voda chladila, keramika
tiež. Ale najdôležitejšie bolo, že nahmatal krúžok. Pevne ho
chytil medzi dva prsty a ťahal von.
„Jéžiš, Igi, ja ťa ľúbim, zachránil si mi život!“ hodila sa
mu okolo krku, lebo naozaj vylovil ten pamätný prstienok.
Prudký pohyb však vo Vanesse znovu rozkolísal žalúdok, vrhla
sa nad misu so zverským ručaním. Vlasy, ktoré si pri umývaní
uvoľnila, sa jej máčali.
Keď jej pomáhal vstať, obabrala mu celé tričko. Navyše si
ústa utrela do vlastného. Tŕpol, aby domáci neprišiel
pozrieť, čo tam tak dlho robia. Zhodil zo seba zašpinené
triko a rýchlo ho opláchol a vyžmýkal. Naozaj nestál o takú
voňavú značku.
„A ja?“
„Tak to zhoď dole!“
„Aby si na mňa čumel, čo?“
„Tak smrď!“
Pokúsila sa pretiahnuť si tričko cez hlavu, ale stále
nevedela skoordinovať pohyby. Pomohol jej a zostal vyjavene
stáť.
„Čo čumíš?“ jačala. „Som hovorila, že na mňa budeš zízať!“
„Si krásna!“
„ Hovno. Som ožratá. Čo sa ti môže páčiť na ožratej babe, čo
má len-lentilky pod kobercom?!“
„Netáraj!“
Hodil jej osušku, zavinula sa do nej. Prepláchol jej tričko.
„Vanessa, už by si nemala piť. Videl som na dvore lavičku,
sadneme si na ňu, počkáme, kým sa nám vysušia tričká a
pôjdeme domov. Dobre?“
„Mám chuť si zafajčiť.“
„Ale ja nefajčím.“
„Ty nemusíš, stačí, keď budeš držať,“ kľakla si pred neho a
šmátrala rukami.
„Van, nie, prestaň. Nechcem.“ Odtiahol sa.
„Ty si fakt lúser. Triezvu ma nedostaneš a opitú ma
nechceš.“
„Kašli na to. Bude ťa to mrzieť, budeš sa hanbiť a budeš ma
nenávidieť. Radšej buďme kamoši.“
„Kamarád taky rád!“ zakontrovala otrepanou replikou z
Básnikov.
Našťastie nenarobili žiadnu spúšť. Doviedol ju na lavičku,
sadol si tak, aby sa mohla pohodlne oprieť. Zadriemala slnko
sa do nich opieralo. Ako sa pomrvila, skĺzla jej osuška.
Nechal ju slniť sa len tak a obdivoval jej krehké telo. A
spomínal, či už sa stretol s niekým známym, kto by sa
doobeda zrychtoval tak, že potreboval pomôcť.

Illustration: Creative Commons, Joan M. Has